Malý krok pre človeka, veľký pre ľudstvo s obezitou

Čo všetko môžeme urobiť pre to, aby sme napríklad naše deti vyvarovali pred ochorením obezity? Obezita je totižto celospoločenský problém a treba verejne o nej diskutovať o systémových riešeniach. Zároveň treba akceptovať aj to, že ak som sám nemal problémy s telesnou hmotnosťou, len ťažko dokážem pochopiť človeka s obezitou, ale mal by som sa o to pokúsiť. Vypočujte si podcast tu: https://www.podcastzdravie.sk/podcast/29/epizoda/1490

V predchádzajúcich epizódach sme sa rozprávali o tom, že obezita je ochorenie a povedali si konkrétne rady a kroky, ako s obezitou bojovať. Dôležité je ale povedať aj niečo o jej prevencii. Čo všetko môžeme urobiť pre to, aby sme napríklad naše deti vyvarovali pred ochorením obezity?

Tak v prvom rade a v ideálnom prípade, ak si uvedomíme, že obezita je choroba, ak toto už máme spracované, tak sme na dobrej ceste. Ak by sme chceli dokonca predchádzať vzniku obezity už od jej úplného začiatku, tak by sme vlastne na toto ochorenie mali myslieť už pred samotným splodením potomka. To, koľko žena váži v čase počatia, vplýva na budúcu hmotnosť jej bábätka. A nielen to. Ak žena trpí obezitou, je až dva a pol-krát vyššie riziko, že nebude vôbec môcť otehotnieť. Ženy často podstupujú rôzne psychicky a fyzicky náročné hormonálne liečby v reprodukčných klinikách, no niekedy úplne stačí len zmeniť životosprávu a zbaviť sa centimetrov v páse. Tým nechcem povedať, že reprodukčné kliniky ponúkajú nesprávnu liečbu, to určite nie. Len z vlastnej skúsenosti viem, že mnohé ženy, ktoré prišli do obezitologickej ambulancie a začali riešiť svoju obezitu, tak následne úspešne otehotneli, niekedy ešte počas liečby. To, či dieťa bude v budúcnosti obézne, závisí napríklad aj od dĺžky dojčenia či spôsobu pôrodu. Deti, ktoré prišli na svet prirodzenou cestou, nie cisárskym rezom a mamka ich dlho dojčila, majú oveľa nižšiu šancu, že ich v budúcnosti postihne choroba, ktorej hovoríme obezita. No a keď už je dieťa na svete, nemali by sme mu zbytočne presladzovať jedlo a takisto naučiť sa neodmeňovať ho iba sladkosťami. Mozog si následne veľmi jednoducho, ale pomerne pevne sladkosť spojí s príjemným pocitom odmeny, na základe čoho vznikne závislosť a následne obezita.

A čo potom, keď sa dieťa začne hýbať, je viac menej vnímavé a dokáže sa samo za seba rozhodovať? Ako môže rodič dieťa ovplyvniť, čo sa týka zdravšieho životného štýlu?

Toto je podľa mňa veľmi jednoduché. Mal by ísť dieťaťu príkladom. Taký pohyb. Keď sa bude hýbať rodina, bude sa hýbať aj dieťa. Na to si však treba vyhradiť čas, no a keďže sú dnes mnohí rodičia pomerne zaneprázdnení, tak väčšinou len dieťa posadia pred telku alebo mu dajú do ruky mobil alebo tablet a hotovo. Na dvoch póloch by som spomenul také dva typy rodín. V jednej je televízor schovaný v skrini a tá skriňa sa otvorí a ten televízor sa zapne až keď deti spia, na tom druhom póle je zase typ rodiny, kde hneď ráno sa zapne telka a ide non-stop až do neskorej noci. Televízor by nemal byť ďalším členom rodiny. Veľa sa dnes hovorí o predĺženom takzvanom screen time, ktorý sme už spomínali v prechádzajúcich podcastoch. Ale za screen time nemôžu technológie, ale rodičia, ktorí to dovolia. Chápem, že niekedy to možno inak nejde, mal som 12-ročnú pacientku, z ktorej po pár terapiách vyšlo, že ona by aj rada šla zabehať si von alebo ísť zabicyklovať, no rodičia na ňu nemali čas, otec chodil na týždňovky a mamka chodila domov z práce pomerne neskoro večer a úplne vyšťavená. A teraz máme obviňovať tých rodičov, že sa snažia pracovať, zarábať na živobytie a jednoducho možno ten čas na šport s dieťaťom im už neostáva?

A príkladné stravovanie, keď dieťa vidí, že rodičia jedia McDonald, zatiaľ čo ono musí jesť šalátik, asi bude taktiež dosť vzdorovať.

Samozrejme, to je také veľmi jednoduché, čo sa týka stravovania. To, čo si položíte večer pred aj ten televízor, to sa tam jednoducho zje. Niekedy hovorievam, že ovocie nie je problém jesť, ovocie je problém čistiť. Akonáhle je nakrájané a načistené a pred tým televízorom postavené, tak ho tá rodina jednoducho zje. A keď spomínate ten McDonald, svojho času nás oslovila jedna nezisková organizácia, aby sme podporili ako liga proti obezite anti-McDonald day. Ale načo. Obezita nie je chyba McDonaldu. Je to rozhodnutie toho človeka, či si namiesto vyváženej stravy dá radšej hamburger, niečo vyprážané alebo šalát naložený v majonéze.

Takže vplyv rodičov je nám asi jasný. Druhý ale výrazný vplyv môže mať určite škola, keďže v nej trávia deti väčšinu svojho času.

To je pravda. Máme skúsenosť, že dnešné deti sa napríklad snažia z telesnej výchovy vykrútiť ako sa len dá, a to najmä deti s obezitou. Hanbia sa, nezvládajú cviky a tak si radšej od mamy vypýtajú ospravedlnenku. Niekedy sa telesnej výchove vyhýbajú kvôli posmeškom spolužiakov, inokedy kvôli prístupu telocvikárov, ktorí na nich kričia, že sú nemehlá, namiesto toho, aby k ním pristupovali individuálne a pochopili ich chorobu. Dokonca viem, že v prípade, keď škola náhodou nemala telocvičňu k dispozícii, tak telocvikár hľadal možnosti, ako tie deti rozhýbať. Navrhol napríklad výuku prírodovedy prechádzkou v lese a pre zmenu narazil na odpor učiteliek, ktoré to razantne odmietli, pretože sami trpeli obezitou a vychádzku ešte aj s nákladom učiva by asi nezvládli. Školy napríklad disponujú vonkajšími priestormi a športovými areálmi ktoré ale bývajú často po večeroch a víkendoch zavreté. Prečo? Mohol by to byť skvelý priestor, kde by si mohla zašportovať celá rodina, no nemajú na to príležitosť. Ďalšou formou, ako v školách deti informovať a pomáhať im s prevenciou obezity, je napríklad to zavedenie nepovinného predmetu. Už som spomínal v predchádzajúcich podcastoch projekt, ktorý sme odskúšali na dvoch základných školách a vlastne máme otestovaný predmet s názvom zdravý životný štýl. Deti sa učili niečo o príjme, niečo o výdaji energie, učili sa, čo to je normálna, zdravá, pestrá strava a učili sa samozrejme o tom, aká dôležitá je pohybová aktivita. Učil vás toto niekto niekedy?

Určite nie, aspoň nás teda nie.

Ani mňa. A pritom škola je na to skvelá. Ako máme chcieť od či už tínedžerov alebo od dospelých, aby rozumeli tomu, čo je zdravá strava, keď ich to nikto nikdy neučil. Pravdaže, my sme chceli, aby ten predmet bol skôr nepovinný, aby to nebolo niečo, že budeme tlačiť na tie školy alebo tlačiť na tie deti. Čiže nechceli sme ich nútiť, ale tá spätná väzba od žiakov bol naozaj úplne skvelá. Oni si aj doma začali namiesto knedlíkov pýtať šalát. To znamená, tá výuka o zdravom pohybe a zdravej strave dokázala pozitívne ovplyvniť stravovanie aj doma.

A čo staršie deti a dospelí?

Ak hovoríme o starších alebo teda už nie deťoch, podľa mňa by bolo super, ak by všetky vysoké školy mali telocvik ako súčasť svojich osnov. Na Slovensku stále existujú vysoké školy, kde telesnú výchovu a výchovu k pohybu jednoducho nemajú a to je škoda. Taktiež firmy môžu ovplyvniť to, ako sa ich zamestnanci stravujú alebo hýbu. Či už formou nejakého príspevku alebo edukáciou, workshopmi, poukazmi na šport či iné pohybové aktivity. No a potom prichádza na rad samozrejme štát, ale o tom sme si hovorili v predchádzajúcom podcaste. No verím, že napríklad v stravovaní by skvele pomohla taká maličkosť, ako je označovanie potravín. Viete ako sú označované napríklad práčky alebo chladničky, na základe toho, ako veľmi sú energeticky náročné.

Áno to sú tie štítky ako A-čko, B-čko, C-čko je na nich napísané.

A každý si to vie predstaviť. Takto jednoducho, podobne by sa mohli označovať aj potraviny, že ako veľmi sú zdravé alebo nezdravé a či daná potravina spĺňa výživové kritériá. Určite by to ľudom pri nakupovaní pomohlo.

Takže ľudom s obezitou môžeme v podstate pomôcť v akomkoľvek štádiu ich života, či už ako rodičia, či už ako škola alebo dokonca aj ako zamestnávateľ.

Áno, samozrejme. Len nech to nie sú zákazy a ponižovanie. Zakazovaním a nadávkami či inými stigmami ľudom s obezitou naozaj nepomôžeme. Treba o nej uvažovať a hovoriť ako o chorobe a uvažovať o nej ako o chorobe na všetkých stupňoch. Spomínali sme plánovanie rodičovstva, kedy sa zariadim ako mamka tak, aby môjmu dieťaťu nehrozila rovnaká diagnóza obezity, akú mám ja. Ako otec sa môžem venovať dieťaťu, keď ho chcem priviesť k nejakému športu. Ako učiteľ môžem prísť s nápadom na predmet alebo úpravu osnovy svojho predmetu. Nie je možné, aby sme z ničoho nič prevychovali jednu celú generáciu, no niekedy stačí urobiť malý krok na ktoromkoľvek stupni a keď sa to nazbiera, tak následne príde zmena. A vďaka tomu, že sa budeme dívať na týchto pacientov ako na pacientov s chorobou, postupne bude ustupovať a možno v budúcnosti zmizne stigmatizácia obéznych. Lebo im už zrazu budeme rozumieť, budeme vedieť, že za to nemôžu, nikto ich neučil, čo je zdravá strava, nemohli si vybrať hmotnosť svojej mamky, nemohli si vybrať rodinu, často ani školu a nemohli ovplyvniť ani prostredie, v ktorom vyrastali. Prestaňme sa teda na nich dívať ako na nemožných, neschopných, lenivých ľudí. Skúsme sa na nich pozrieť ako na chorých, ktorým môžeme pomôcť.

Napadá mi ale ešte jedna otázka. Náš podcast totiž určite počúvajú aj ľudia, ktorí netrpia obezitou, ale majú niekoho vo svojom okolí, ktorý takým je. Ako môžu zdraví ľudia pomôcť tým s obezitou?

Rozhovor o obezite, ale to asi platí aj pre iné choroby, je často veľmi súkromná až intímna záležitosť a nie vždy máme právo do tejto intimity toho človeka zasahovať. Na druhej strane, keď vidíme, ako veľmi obezita zhoršuje zdravie našich blízkych, môžeme sa o to pokúsiť. V prvom kroku sa treba toho človeka opýtať, či vôbec chce o svojej obezite alebo všeobecne o svojej hmotnosti rozprávať. Ak povie že nie, tak by sme to mali rešpektovať. Alebo je tu ešte jedna možnosť, že sa ho v druhom kroku opýtate, prečo o tom nechce hovoriť. Môže sa stať, že naraz sa dozviete o všetkých stigmách. Pacient s obezitou, váš blízky, vám porozpráva o všetkých súženiach a negatívnych zážitkoch, ktoré v súvislosti s touto chorobou už má. A pritom vlastne možno ani nevie, že je chorý. Ak však dostanete odpoveď, že áno, som rád/rada, že sa pýtaš na moju hmotnosť, čiže je ten človek ochotný sa s vami o svojej obezite rozprávať, potom naozaj stačí, ak mu poviete, že obezita je choroba a že ak ju chce riešiť, že mu s tým dokáže pomôcť iba lekár a mal by nejakého navštíviť, ak chce. Alebo spokojne ho odkážte na tieto podcasty. Aj to by bol možno skvelý prvý krok. Dozvie sa tu všetky základy a informácie o tom, že obezita naozaj je choroba, že sa nemá za čo hanbiť, pretože za to nemôže. Dostane aj odpovede na všetky svoje stigmy, ktoré ho doteraz v rámci obezity sužovali a trápili.